rîpă (-pe),
s.f. – Abis,
prăpastie,
hău. – Var. Trans. de S.
ripă. Mr.
arîpă, megl.
rǫpă, istr.
ărpĕ. Lat.
rῑpa (Pușcariu 1467; REW 7328), cf.
alb.
rip (Philippide, II, 652), v. it.
ripa, prov., cat.,
port.
riba, fr.
rive. – Der.
rîpos (var.
rîpănos), adj. (
plin de rîpe, abrupt). Din
rom. provine rut.
rypa (Miklosich,
Wander., 19; Candrea,
Elemente, 404).